Hudobnú kultúru na Spiši (región východného Slovenska) viac ako na ostatnom území ovplyvnilo osídlenie nemeckým obyvateľstvom. Jedinečný multikultúrny vývoj Spiša bol výslednicou spolužitia viacerých etnických a konfesionálnych skupín a formoval sa predovšetkým v dvoch národnostných sférach, slovenskej a nemeckej (v neskoršom období i maďarskej). Vďaka svojej kultúrnej rozmanitosti je Spišský región nevyčerpateľným žriedlom poznania a poznávania kultúrnej histórie. Vďaka nerastnému bohatstvu, ktoré sa ťažilo v miestnych baniach, patrilo medzi najbohatšie mestá na Spiši v 18. a 19. storočí aj mesto Smolník. V období najväčšej slávy mesta – pravdepodobne v roku 1806 – tu bola postavená divadelná budova. Na počesť uhorského palatína veľkokniežaťa Jozefa, ktorý sa zúčastnil na jej otvorení, ju pomenovali Palatínske divadlo. Takéto významné banské mesto malo pochopiteľne aj bohatú hudobnú kultúru. Vďaka čulým medzinárodným kontaktom sa na toto územie dostali pomerne skoro hudobné diela mnohých skladateľov, ktorých mená poznáme, no v archívoch ešte stále čaká aj množstvo hudobných diel, ktoré zapadli prachom a boli odsúdené na zabudnutie. Jedným z takýchto diel je Missa in C.
Missa in C – Omša C dur je jednou zo šiestich omší Gregora Röslera, ktoré vyšli tlačou v Augsburgu v roku 1749 (VI. Missae Solemniores, quarum ultima de Requiem a 4 Voc. et 6 Instr. Op. IV). Na území Spiša sa doposiaľ našli tri rukopisné odpisy. Najstarší je datovaný z roku 1761, čo je iba 12 rokov po vydaní v Bavorsku. Ich originál sa podľa našich doterajších poznatkov nachádza v archíve v Tübingene a v Salzburgu.
Gregor Rösler (1714 – 1775) bol augustínskym mníchom v Bavorsku, bol vynikajúcim hudobníkom a pôsobil v kláštore v Regensburgu a v kláštore Seemannshausen bol subpriorom. Kyrie Röslerovej Omše C dur začína pomalým dvanásťtaktovým úvodom, po ktorom nasleduje štvorhlasná fúga s imitačným nástupom témy od basu až po soprán. Dôraznosť témy je znásobená bodkovaným rytmom v jej úvode a sólovým nástupom v base a organe. Fúga sa ďalej rozvíja spôsobom prísnej imitácie v harmonicky dokonalom súlade všetkých hlasov.
Gloria je hudobne rozdelená na niekoľko samostatných častí, ktoré vystihujú svojim charakterom obsah textu:
- Et in terra pax má homofónnu faktúru, s výraznými stupnicovými prechodmi v organe prechádza harmonicky z hlavnej tóniny C dur do dominantnej tóniny G dur. Je v rýchlom tempe a navodzuje slávnostnú atmosféru radosti.
- Domine Deus Rex v dominantnej tónine je odlišná od predchádzajúcej časti. Aj napriek tempu andante nepôsobí pomaly, keďže rytmický priebeh je väčšinou v šestnástinových notách s využitím triol. Melódiu v homofonickej sadzbe autor zveril ženským hlasom (sólo pre soprán a alt) a vynechal klariny. Dosiahol tak mäkkosť pre vypovedanie obsahu textu (Pane, Bože, Kráľ nebeský…).
- Qui tollis peccata v kontrastnej molovej tónine (g mol) úvodným basovým sólom navodzuje atmosféru pokornej prosby (prijmi našu úpenlivú prosbu, zmiluj sa nad nami), ku ktorej sa pridávajú aj ostatné hlasy (soprán, alt a tenor). V harmónii častými chromatickými prechodmi navodzuje dramatickú atmosféru, ktorá vyúsťuje do tóniny c mol.
- Quoniam tu solus sanctus sa opäť vracia k mäkkému zvuku a veselosti. Je v trojdobom metre a tempe Vivace. Klariny opäť mlčia a rytmicky výraznú tému, skoro až tanečného charakteru, prinášajú v úvode tejto časti husle. Náročný sólový part je zverený tenoru a tónina F dur navodzuje pastorálnu náladu.
- Cum Sancto spiritu. Zvolanie, ktoré zaznie tutti v pomalom tempe s patričným pátosom, nás vracia do hlavnej tóniny a štvordobého metra. Pokračuje fúgou, ktorej tému tentoraz prináša alt, po ktorom nastupuje soprán, bas a napokon tenor. Gloria vyúsťuje do slávnostného záverečného amen.
Credo je podobne ako Gloria rozdelené na niekoľko častí:
- Patrem omnipotentem prináša opäť zmenu metra na trojdobé, má homofónnu sadzbu a moduluje z hlavnej do paralelnej tóniny.
- Et incarnatus je v tónine F dur. Tempo adagio prináša pokoj, ktorý v triolách sólového sopránového partu vyznieva ako uspávanka.
- Crucifixus je pochopiteľne v trúchlivej harmónii tóniny g mol. Častejšie sa tu objavujú sekundové prieťahy a zmenšené akordy.
- Et resurexit v rýchlejšom tempe a v hlavnej tónine prináša rozjasnenie. Na začiatku tejto časti zaznievajú aj klariny s fanfárovým motívom, ktorý preberajú ostatné nástroje. „Et resurexit“ (vstal z mŕtvych) tak zaznieva v unisone ako víťazoslávne zvolanie. V tejto časti opäť nájdeme aj polyfonické úseky s imitáciou témy vo viacerých hlasoch. Iba text „et mortuos“ (judicare vivos et mortuos – súdiť živých i mŕtvych) je zhudobnený výrazným spomalením tempa s harmonicky nepripraveným nástupom tóniny c mol, z ktorej cez mimotonálnu dominantu k dominante rýchlo prechádza opäť do C dur, aby mohol pokračovať v pôvodnej podobe. Obdobné spomalenie nájdeme aj pri slove „mortuorum“ (resurrectionem mortuorum – vzkriesenie mŕtvych). Fanfárový motív sa v unisone objaví ešte pri texte „et expecto“ (a očakávam).
- Sanctus je v porovnaní s ostatnými časťami najkratšou časťou v hlavnej tónine, prevažne v homofonickej sadzbe.
- Benedictus prináša basové sólo, vytvorené jednoduchou melódiou, ktorá je pôsobivá aj napriek tomu, že začína stupnicovým postupom. S basovým hlasom postupuje väčšinou v unisone aj organ, čo znásobuje farebnosť hudobnej výpovede. Husle dotvárajú homofonickú harmonickú štruktúru. Záver tejto časti tvorí slávnostné zvolanie „Osanna in excelsis“ (Hosanna na výsostiach) v štvorhlasnej fúge, ktorej tému prináša alt, 2. husle a organ.
- Agnus je kompozične najzaujímavejšou časťou tejto omše. Začína jednotaktovým vstupom dychových nástrojov, po ktorom nastupuje v tesne téma dvojhlasnej fúgy v sopráne a alte s textom „Agnus Dei qui tollis peccata mundi“ (Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta) bez dychových nástrojov. Text „miserere nobis“ (zmiluj sa nad nami) zaznie tutti a tvorí medzihru, po ktorej pokračuje fúga svojou témou uvedenou opäť v tesne s nástupom v base a tenore. „Miserere nobis“ opäť zaznie tutti. Až do konca tejto časti potom zaznieva homofonická sadzba.
Omša C dur je náročná skladba s bohatým hudobným obsahom. Jej predvádzanie vyžaduje dobrú úroveň interpretačných schopností hudobníkov, predovšetkým spevákov. Je ďalším dôkazom vysokej úrovne hudobnej kultúry a hudobného života spišských banských miest v 18. storočí.
